Dukla

Kapela, ktorá spieva „od srdca“. Zahalená zvukom bezstarostnej alternatívy neskorých osemdesiatych rokov v štýle Galaxie 500, alebo deväťdesiatkových projektov typu Priessnitz s elektrickými podtónmi. Texty okamžite chytia za uši, pretože sú blízke každému mladému človeku, ktorý v desať večer odmieta spať, potĺka sa ulicami a pestuje svoju prekrútenú formu flanérstva, čakajúc päť rokov pri Priore. Poetizmus, ktorý rezonuje slohami a refrény, akoby po holanovsku hovoril „môj život je fantastický, pretože je všedný“, a aj napriek tomu, že sú obrazy veľmi často priradené k pražským zákutiam, môže človek so zvýšenou senzitivitou prežiť to, o čom sa spieva, v akomkoľvek inom meste.